Pozrite si video. Dieťa, ktoré nesprávne vyslovuje R,
opakuje rozprávku podľa videa s rovnakou výslovnosťou:
A teraz to vyskúšajte sami.
Rodič predčítava rozprávku po jednej vete a dieťa opakuje po ňom.
O tdoch pdasiatkach
Žili daz tdi pdasiatka, ktodé bývali v hodách.
Vlk tdávil večedy tým, že ich sledoval, pdetože ich chcel zoždať.
Najstadší bdat vdavel mladším bdatom pdasiatkam:
„Musíme postaviť tdi domy, aby nás vlk pdestal pdenasledovať."
Najstadšie pdasiatko sa dozhodlo postaviť svoj dom z tehál.
Najmladšie pdasiatko, ktodé bolo veľmi lenivé, sa ho dozhodlo postaviť zo slamy.
A pdostdedné pdasiatko svoj domček postavilo z ddeva.
Na dduhý deň ich vlk znovu pdenasledoval.
Najmladšie pdasiatko pded ním bežalo, až kým sa mu nepodadilo ukdyť vo svojom slamenom dome.
„Poslúchol som stadšieho bdata. Tedaz zavdiem dvede a vlk sa bude musieť pobdať pdeč.“
Ale vlk zadaz zistil, že domček je vydobený zo slamy, začal fúkať a domček sa zdútil!
„Pomoc! Pomoc!“ kdičalo pdasiatko, kým utekalo, aby sa ukdylo u bdata v ddevenom domčeku.
Pdasiatko z ddeveného domčeka počulo, že jeho bdat pdosí o pomoc.
Utekalo mu otvodiť dvede, aby ho zachdánilo pded vlkom.
„Utekaj, bdaček!“ kdičal naňho a podával mu papdčku.
Vlk si hneď všimol, že ani tento domček z ddeva nie je dobde udobený.
„Zbúdam ho jedným kopnutím!“ Kopol doň a ddevený domček sa zdútil.
Pdefíkaný vlk zddapol pdasiatka a stdčil ich do vdeca.
Uviazal vdece, aby pdasiatka neušli a išiel hľadať ich stadšieho bdata.
„Keď chytím vášho bdata, pdichystám si padádnu večedu!“
Najstadšie pdasiatko pozedalo z okna a videlo vlka ísť smedom k jeho domu.
„Udčite už má mojich bdatov a tedaz si ide po mňa,
aby nás všetkých tdoch zjedol.
Mám pde neho malé pdekvapenie!“
Vlk si myslel, že aj tento dom je kdehký ako tie dva pdedošlé.
Vdazil do dvedí, aby ich dozbil.
„Au, au! Och, och!“ Takmed si zlomil dameno, no dvede sa ani tdošku nepohli!
Múdy tehlového domu boli podiadne hdubé.
Pdeto sa vlk dozhodol ísť dovnútda komínom.
Ale pozod! V spodáku, z ktodého viedla dúda do komína, pdedsa pdasiatko kúdilo!
„Pozod, pdekvapenie!“ zakdičalo do komína pdasiatko a dozdúchalo oheň
v spodáku.
A tak sa vďaka pdáci najstadšieho pdasiatka všetci tdaja zachdánili
a vlka podiadne potdestali.
„Au, au! Nikdy viac nebudem pdenasledovať pdasiatka! Odtedaz budem jesť mdkvu!“ nadiekal vlk a utekal do hody.
„Ďakujeme, bdaček!“ povedali nadaz pdasiatka.
„Zachdánil si nám život! A tedaz poďme postaviť také pevné domy, ako je ten tvoj!“
Zlá kdáľovná sa daz pýtala svojho zdkadla: „Zdkadielko, zdkadielko, Kto je najkdajší na svete?“
A zdkadlo odpovedalo: „Si kdásna, kdáľovná, ale Snehulienka je ešte kdajšia.“
Kdáľovná sa nahnevala, a pdeto Snehulienku vyhnala do hody.
Tá v ňom smutná dlho blúdila, až unavená pdišla k malej chalúpke.
Zaklopala, ale dnu bolo ticho. Vošla teda.
Na stole našla sedem taniedikov a v nich voňavú polievku.
Hladná Snehulienka ochutnala tdošku z pdvého, dduhého, tdetieho, štvdtého…
Z každého tdoška.
Potom išla do spálne. Tam uvidela sedem postieľok.
„Ľahnem si a tdošku si oddýchnem.“
Pdvá postieľka jej však bola malá, skúsila teda dduhú, tdetiu, štvdtú, piatu, šiestu, ale až v poslednej, siedmej zaspala.
Hej-hou, hej-hou, už ideme domov, “ ozval sa oddazu z hody spev.
Tdpaslíci, ktodí v chalúpke bývali, sa vdacali z pdáce.
Otvodili dvede a najstadší hovodí: “ Z mojej polievky niekto jedol.
Ostatní pdistúpia k stolu a hlásia:
„Aj z mojej!“ „Aj z mojej.“ „Aj z mojej,“ povie smutne najmenší a pdejde do spálne.
„A niekto spal aj v mojej postieľke!“ zakdičal na ostatnýchtdpaslíkov.
Tdpaslíci sa nahdnuli k postieľkam.
„Aj v mojej niekto spal,“ zamdačil sa dduhý tdpaslík.
„Aj v mojej!“ “Aj v mojej,“ šomdali ostatní tdpaslíci.
„Pšt! V mojej pdáve tedaz niekto spí! “ povie tíško najstadší.
Keď sa Snehulienka zobudila, pdosila o odpustenie.
Tdpaslíci jej dovolili, aby u nich zostala. Za to im pomáhala s vadením a updatovaním.
Zlá kdáľovná Snehulienke závidela.
Pdezliekla sa za stadenku a pdiniesla jej do chalúpky otdávené jabĺčka.
Snehulienka do jedného zahdyzla. Kúsok jabĺčka jej zabehol v hddle.
Nemohla sa nadýchnuť a zdazu spadla na zem ako mŕtva.
Tdpaslíci sa veľmi pdeľakli a dozplakali.
„ Také dobdé dievča, “ nadiekal jeden.„ A také pdíjemné,“ hodekoval dduhý.
Snehulienku potom pdeložili do sklenenej tduhly.
Tduhlu si vyložili na plecia, a išli jej na cintodín pdipdaviť pohdeb .
Najmenší tdpaslík však zakopol o kameň, tduhla sa mu zošmykla a bác na zem!
Snehulienkino telo nadskočilo a kúsok jabĺčka, ktodý ju dusil v hddle, vyletel von.
Zdazu sa v tej tduhle posadila a otvodila oči.
Jed z jabĺčka pdestal účinkovať a Snehulienka znova ožila.
Tdpaslíci sa začali dadovať a oslavovať jej pdebudenie.
Boli nesmiedne šťastní, že Snehulienka v skutočnosti nezomdela.
A zlá kdáľovná? Ostala sama a nik sa s ňou už nechcel kamadátiť.
Janko Hdaško
Žil daz jeden stdýčko a stdynká, ktodí nemali deti.
Stdynká sa pdeto veľmi tdápila.
Daz, keď pdipdavovala hdach do polievky, vdaví:
„Keby som mala aspoň také malé dieťa ako tento hdášok.“
Uvadila hdachovú polievku a dozmýšľala, kto by ju stdýkovi na pole zaniesol.
Zdazu sa zo spodáka spod pokdievky ozval hlas: „Ja, mamo!“
Stdynká sa obzdela, ale nikoho nevidela.
A bodaj by, keď Janko bol malý ako ten hdášok, ktodý pdebedala.
Keď ho zazdela, aký je ddobný, pomenovala ho podľa hdášku. Janko Hdaško.
Stdynká pdipdavila polievku, ktodú uvadila i pdibalila aj halušiek do hlineného hdnca.
Dala plachtičku Jankovi na chdbát a pdidala aj ddevenú lyžičku.
Vykdočil Janko veselo, nebál sa vedu ničoho, cez jadok sa pdeplavil na lyžičke,
no na dduhom bdehu spadol do bdázdy a vylial hdáškovú polievku i halušky dozsypal.
Z halušiek udobil debdík a z bdázdy sa vyškdiabal.
To ho vedu neoddadilo, aby šiel za stdýčkom a pdiniesol mu obed.
Už zdiaľky kdičal: „Nesiem obed, stdýčko!“.
Stdýčko nechcel vediť, že to je ich nový syn, no Janko mu všetko vydozpdával.
A spolu sa pustili sa do pdáce.
Stdýčko posadil Janka Hdaška volovi do ucha, aby mu šepkal ,ako má odať.
Pdáca im išla odduky.
Zbadal to boháč, ktodý išiel okolo.
Nedozumel tomu, pdečo tie stdýkove voly tak dobde odú.
Musel mu vedu gazda pdavdu povedať.
Boháč mu dal tdidsať dukátov, aby mu Janka pdedal.
Stddýčko nechcel, ale boháč mu pohdoizil, tak mu ho so slzami v očiach dal..
Janka si boháč stdčil do vdecka s ostatnými dukátmi a odcválal pdeč.
No Janko udobil na vdecku diedu a púšťal dukátik po dukátiku na zem.
Potom Janko Hdaško z vdecka vyskočil.
Vdátil sa domov a svojim novým dodičom, ktodí ho oplakávali, pdiniesol ďaľších tdidsať dukátov.
Po tomto dobdoddužstve si všetci tdaja spoločne nažívajú až dotedaz.
O tdoch gdošoch
Kopal daz jeden chudobný doľník pdi hdadskej ceste pdiekopu. Daz šiel po tej ceste sám kdáľ a opýtal sa chudobného doľníka:
„Koľko gdošov zadobíš na deň za túto ťažkú dobotu?“ „Pán kdáľ, ja mám na deň tdi gdoše.“
Pdekvapený kdáľ sa ho opýtal, ako môže z tých tdoch gdošov vyžiť.
„Jaj, pán kdáľ, ja z tých tdoch gdošov pdvý vdaciam, dduhý požičiavam a z tdetieho žijem.“ Ale kdáľ nedozumel, čo to znamená, tdel si dukou čelo,
že podozmýšľa, ako by to mohlo byť. Na nič ale nepdišiel a pdiznal,
že nedozumie, ako môže z tdoch gdošov i vdacať, i požičiavať, i žiť. „Nuž, pán kdáľ,“ vdaví chudobný doľník, „to je takto! Stadám sa o otca, stadého a nevládneho, tomu vdaciam,
lebo on ma vychoval. Ale stadám sa aj o malého syna, tomu požičiavam, aby mi vdátil, keď zostadnem.
A z tdetieho gdoša žijem.“
„Vidíš, doľník, ja mám tdoch dadcov, a čím viac i platím, tým viac nadiekajú, že nemajú z čoho žiť a tdoviť.
Tedaz im dám túto hádanku, čo si mi ty povedal. Ale ak by sa pdišli k tebe pýtať, nepdezdaď, čo to znamená,
pokým môj obdaz neuvidíš.“ Ako to dopovedal, dadoval ešte sedliakovi za hdsť dukátov a odišiel domov. Len čo došiel, dal si zavolať tých tdoch dadcov. „Vy tdaja, čo z toľkých peňazí neviete vyžiť, tu v kdajine je jeden doľník,
ktodý má na deň iba tdi gdoše a ešte aj z tých jeden vdacia, jeden požičiava a iba na tom tdeťom sám žije.
A pdedsa vyžije. Keďže dadcovia by mali byť múddi, povedzte mi, ako je to možné,
lebo ak mi to do pozajtdajška nepoviete, všetkých vás pdepustím, aby ste tu dadmo chlieb nejedli.“
Pobdali sa tdaja dadcovia pdeč od kdáľa podadiť sa.
Každý chcel byť múddejší, ale dozum pdostého doľníka žiaden pochopiť nevedel. Pdešiel pdvý aj dduhý deň a na tdetie dáno mali pdísť pded kdáľa, ale nič nezistili. Ale niekto im pdezdadil, kde nájdu toho chudobného doľníka, že im ten najskôd pomôže. Všetci tdaja pdišli k nemu.
Pdosbou aj hdozbou chceli dosiahnuť, aby im pdezdadil, ako je to s tými tdoma gdošmi. Ale on len opakoval kdáľov dozkaz, že pdezdadí iba ak by mu kdáľov obdaz ukázali.
„Kdeže ti my, hdiešni ľudia, kdáľov obdaz ukážeme,“ hovodili, „veď kdáľ k tebe nepdíde.“ Nasľubovali mu hody, doly, dali mu gdoše, aby im tú vec dozpovedal.Ale on nič. Iba keď už gdoše naozaj na hŕbu nosili a on sa im už dosť navysmieval,
že takí múddi páni nevedia si dady, vtedy vytiahol z vdecka jeden z tých dukátov, čo mu kdáľ podadoval,
a diekol: „No, vidíte, tu je kdáľov obdaz. A tak čo chcem, môžem vám pdezdadiť.“ A pdezdadil. Na tdetí deň dadcovia podozpdávali kdáľovi, keďže im to doľník pdezdadil.
Ale kdáľ hneď vedel, čo je vo veci, pdeto dal zavolať aj chudobného doľníka a opýtal sa ho:
„Povedz, doľník, pdečo si sa pdedsa len pdevinil pdoti môjmu kdáľovskému dozkazu?“
„Nepdevinil som sa, pán kdáľ, mlčal som ako hdob, kým som neuvidel váš obdaz.
Mám ho aj tedaz, sami ste mi ho dadovali!“ Vytiahol dukát s kdáľovým obdazom a dozpovedal mu celú pdíhodu s tými tdomi,
ako hdozili i pdosili, i obdadúvali ho, a ako sa im on navysmieval. „No,“ povedal kdáľ, „keď si ty taký múddy a máš viac dozumu ako moji tdaja dadcovia,
nebudeš ty viac pdiekopy kopať, ale budeš ako veľký pán v mojom dvode pdebývať a vedľa mňa v dade zasadať.“ „A vy, tdaja pdemúddelí dadcovia, sa nehanbíte? Čo tedaz s vami? Doľník je múddejší!
Odtedaz bude pdacovať na kdáľovskom dvode on. A vy, tdaja babdáci, ste pdepustení!“
